Heinkel He 111

   Heinkel He 111 bol pôvodne navrhovaný paralelne v civilnej aj vo vojenskej verzii. Druhý a štvrtý prototyp predstavoval dopravné lietadlo, ostatné prototypy zasa bombardér. Prvé lety absolvovali v roku 1935. Verzia A sa neosvedčila, preto bola odpredaná do Číny. V ďalších verziách sa používalo viacero rôznych motorov (verzie B, C, D, E, F, G). Od verzie E sa začal používať bombový zameriavač Lofte 7 a vydržal až do konca vojny. Čiastočné úpravy v tvare draku a krídel sprevádzal celý vývoj. Verzia F bola predaná do Turecka. Verzia J bola plánovaná ako torpédová.
   Od verzie P bola zavedené nová pilotná kabína, ktorá bola aerodynamicky zladená s trupom tak, že tvorila jeho nedeliteľnú súčasť. Sériová výroba sa rozbehla na prelome rokov 1938 a 1939. Kvôli nedostatku motorov DB 601 bola nahradená sériou H, ktorá používala motory Jumo 211. Postupom času sa pridávali zbrane, závesníky a rôzne vybavenie a montovali sa modernejšie verzie motorov. Verzia H-6 bola najpočetnejšia verzia He 111. Lietadlo bolo používané ako bombardovacie, torpédové, prieskumné, transportné, kuriérne, stíhacie a bitevné. Vďaka svojím výborným letovým vlastnostiam, veľkej stabilite a obratnosti bolo posádkami veľmi obľúbené. Väčšina ďalších He 111 bola už len modifikáciou verzie H-6. Verzia H-22 bola použitá na vypúšťanie striel Fi 103 (V-1). Posledné verzie boli výškové R a zdvojené Z.

He 111 na Slovensku

Peter Kaššák

    Po vzniku Slovenského štátu a Slovenských Vzdušných Zbraní, chýbala SVZ dôležitá a neprehliadnuteľná zložka každého letectva - moderné bombardovacie letectvo. Preto sa SVZ (Slovenské Vzdušné Zbrane) rozhodli vybudovať jednu letku s týmto zameraním a funkciou. Z 3. pozorovacej letky, sídliacej v Nitre, sa stala 1.apríla 1943 41. bombardovacia letka, ktorej velil stot. let. Peter Gašparovič. Letka sa presunula na letisko Poprad - Tatry, odkiaľ mala operovať spolu s bombardovacou peruťou mjr. Mikuláša Lisického (bývalá náhradná peruť).
    Príslušníci oboch útvarov bombardovacieho letectva SVZ boli preškolení na nové stroje. Dňom 2. marca 1943 sa začal výcvik posádok pre He 111 a Ju 52 vo Fliegerschule 22 v Oels v Sliezsku, ktorý skončil 19. júla 1943. Npor. let. Ján Hergott, por. let. Viliam Grún, d. zást. rtm. let. Eugen Čech a rtk. rtm. let. Bohuslav Mihota týmto získali oprávnenie pilotovať He 111 alebo Ju 52. Výcvik bol zameraný i na výuku lietania bez vidu. V ten istý deň skončili výcvik na palubných mechanikov na lietadlá He 111 a Ju 52 rtk. rtm. let. Jozef Krist a čat. Ján Hatnančík. V lete 1943 začal výcvik lietajúceho i pozemného personálu v Saki na Kryme, neďaleko Simferopolu. Preškoľovanie sa uskutočňovalo na štyroch lietadlách typu Heinkel He 111 H-16 s drevenými vrtuľami, ktoré niesli výsostné znaky nemeckej Luftwaffe. Slovenská strana platila za Heinkle “výpožičné” za každú letovú hodinu, či opravu. Napriek tomu, že SVZ tieto stroje nevlastnila, sa na niektorých z cvičných He 111 objavila na vrtuľovom kuželi slovenská trikolóra. Z dostupných údajov sú známe dve označenia strojov a to He 111 F7+EO a He 111 B1+ZA, na ktorých slovenský letci uskutočňovali orientačné lety.
    Dňa 8.9.1943 začal v Griefswalde na Balte pokračovací výcvik už iba dvoch posádok. Prvú tvorili pilot - čtk. Štefan Kovalinka, pozorovateľ – por. let. Belo Roháľ, palubný telegrafista – rtk. Pavol Dubravský a palubný mechanik – čtk. Rosinec. Druhú posádku tvorili pilot - por. let. Karol Novotný, pozorovateľ – des. ašp. Matej Beznák, telegrafista – rtk. Štefan Čech a palubný mechanik – des. Jozef Illý. Spolu s týmito dvoma posádkami sa do Griefswaldu dostavili i pozorovatelia npor. Viliam Gábriš, npor. František Sládeček, por. Juraj Pejko, slob. ašp. Imrich Zimáni a slob. ašp. Rudolf Grach. Výcvik sa úspešne skončil v októbri a slovenskí letci sa 15.10.1943 a 24.10.1943 presunuli domov. Napriek tomu, že ich domovskou základňou sa malo stať opäť Saki na Kryme, pristáli Slováci na trávnatej ploche letiska v Piešťanoch. Stroje He 111, s ktorými sa presun uskutočnil, neboli majetkom SVZ, a preto sa museli na druhý deň vrátiť pôvodnému majiteľovi do Griefswaldu.
    V roku 1942 zakúpili SVZ v Nemecku pre doplnenie a zmodernizovanie svojho leteckého parku dva bombardéry typu Heinkel He 111 H-10. Objednávka SVZ zahrňovala bod, v ktorom stálo, že bombardéry majú byť vybavené zdvojeným riadením, kompletnou výzbrojov a výstrojom. Verzia H-10 mala výzbroj tvorenú jedným kanónom MG FF ráže 20 mm, ktorý bol umiestnený v prednom strelisku a guľometom MG 15 ráže 15 mm, ktorý bol umiestnený v brušnej “vani” a bránil zadnú polosféru. Lietadlá tejto verzie boli poháňané motormi Jumo 211 F-2 a mali zosilnenú pancierovú ochranu posádky. Dva stroje tejto verzie prileteli začiatkom januára 1943 na letisko v Trenčianskych Biskupiciach. Stroj W.Nr. 5468 niesol na trupe označenie FM+WS a na spodnej strane krídiel mal písmená BV+BF, druhý stroj W.Nr. 5313 niesol na trupe písmená CO+PT a na spodnej strane krídiel bol bez označenia ¹⁾. Avšak stroje, ktoré dorazili, nemali požadované vybavenie. Postrádali bombový zameriavač a palubné zbrane. Naviac neboli v nich zastavané adekvátne motory k verzii H-10, ale staršie motory Junkers Jumo 211 A. Bombardéry sa preto nezaradili do zostavy 41. bombardovacej letky, ako sa predpokladalo. Tá bola vyzbrojená strojmi talianskej výroby Savoia Machetti SM-84 a SM-84bis. He 111 boli z hore uvedených dôvodov zaradené do kategórie školných a dopravných lietadiel.
    Dňa 28. júla 1943 sa podľa rozkazu veliteľa SVZ dostal Heinkel He 111 W.Nr.5468 do užívania 51. transportnej letky, utvorenej 18. marca 1943 a dislokovanej na letisku Tri Duby, kde určitý čas pobudol. Letke velil stot. let. František Wágner.
    Oba He 111 boli používané na rôzne účely - kuriérne lety, doprava vojenských hodnostárov a výcvik výsadkárov. Väčšinu času však strávili v škole padákových strelcov. Jej absolventi sa podrobovali výcviku podľa vzoru nemeckých Fallschirmjäger. Padáková škola vznikla v roku 1942 ako súčasť Školy leteckého dorastu v Trenčianskych Biskupiciach. Prvý turnus výcviku sa začal v novembri 1942 a pokračoval v Banskej Bystrici, kde bola Škola preložená 16. augusta 1943. Na praktický výcvik chodili na letisko Tri Duby. Absolventi nacvičovali jednotlivé i hromadné zoskoky na trenažéroch, znázorňujúcich bombardovacie lietadlo He 111, kde sa skákalo cez streleckú vežu spodného strelca. Ďalší trenažér znázorňoval palubu lietadla Junkers Ju 52, ktorú opúšťali výsadkári bočnými dverami. Ako sme už spomenuli, škole boli určitý čas pridelené oba slovenské He 111 H-10 a mimo to jedno lietadlo Ju 52/3m na praktické zoskoky. Oba He 111 dostali v dielňach školy nový “šat” a označenie. Stroj W.Nr. 5313 dostal označenie Leteckej školy S-82 a stroj W.Nr. 5468 dostal označenie S-81. U “S-82-ky” boli pôvodné výsostné znaky Luftwaffe na trupe pretreté farbou RLM 70. Vznikol tak široký pás, ktorý sa výrazne odlišoval od pôvodnej, už čiastočne vyblednutej kamufláže. U “S-81-ky” boli pôvodne čierne písmená pretreté bielou farbou, ktorá sa vynímala na podklade farby RLM 65. Žlté konce krídiel na spodných plochách boli ponechané. Trámové kríže Luftwaffe boli nahradené slovenskými výsostnými znakmi. Svastika na SOP bola pretretá a na jej miesto “prišlo” slovenské označenie. Na trupe oboch strojov sa objavil žltý pás, ktorý však nebol u obidvoch lietadiel umiestnený rovnako - u “S-81” bol bližšie k SOP. Čo sa týka letovej prevádzky, sú vedené záznamy o viacerých preletoch He 111.
    Dňa 6.7.1943 vykonala posádka v zložení por. let. Grún, npor. spoj. Ondrejovič a rtk. rtm. let. Krist prelet k veliteľstvu jednej z poľných divízií.
V dňoch 24. a 25. júla 1943 si He 111 W.Nr. 5313 zalietal dlhšie. Prvý deň letel trasu Saki-Proskurov, a druhý deň prekonal trasu Proskurov - Lwow - Bratislava - Trenčianske Biskupice s medzipristátím v Lwowe a Bratislave. Dňa 27.7.1943 letel He 111 k Rýchlej Divízii, aby zabezpečil dopravu striedajúcich dôstojníkov. Stroj pilotoval opäť por. let. Viliam Grún.
    Dňa 6. augusta 1943 vzlietlo o 8.00 hod. lietadlo He 111 S-82 z letiska Vajnory do poľa k 2. Pešej divízii. Posádku tvorili pilot npor. let Ján Hergott, palubný mechanik čat. Ján Hatnančík a palubný rádiotelegrafista čat. Leopold Margetín. Na palube sa nachádzali i dôstojníci pechoty na výmenu plk. gšt. Peklík, pplk. int. Kvapilík, mjr. Strelka, mjr. Vosádko a mjr. Marcinka.
    Dňa 20.8.1943 letel He 111 S-81, s posádkou npor. let. Hergott, čat. Margetin a des. Mucha, k 2. Pešej divízii. Jeho úlohou bolo prepraviť ministra NO k inšpekcii jednotky. O pár dní neskôr, 4.9.1943, vykonal minister NO inšpekciu i 1. Pešej divízie. A opäť k svojmu presunu použil He 111 S-81 s posádkou npor. let. Hergott, rtk. rtm. Zolvík a čat. Hatnančík.
    Ďalší z letov He 111 S-81 sa uskutočnil 15. septembra 1943, kedy na rozkaz ministra NO odletela tá istá posádka ako pred 11. dňami k 1. pešej divízii a dopravila k nej dôstojníkov na výmenu

 Dva stroje, dva rôzne osudy.
Stroj S-82 odletel do ZSSR. O tomto prelete bolo vyslovených mnoho dohadov, avšak je isté, že týmto strojom neodletela do Moskvy ilegálna SNR s Karolom Šmidkem. Tá totiž odletela až 4. augusta 1944 z letiska Mokraď pri Liptovskom Hrádku na lietadle Focke Wulf Fw 58 B Weihe (W.Nr. 454). Tento stroj pilotoval major Mikuláš Lisický. Po prelete fronty lietadlo v poriadku pristálo za Ľvom v Čortkove (ZSSR). Delegácia mala za úlohu prerokovanie spolupráce a pomoci Sovietskej armády po vypuknutí povstania. Na palube bolo päť ľudí - pilot M. Lisický, K. Šmidke, pplk. Dr. M. Ferjenčík, npor. V. Gabriš a rtk. A. Počiatok. Dôstojníci s pplk. Dr. M. Ferjenčíkom mali odovzdať dôležité plány Červenej armáde, ktorú zastupoval veliteľ IV. Ukrajinského frontu Gen. Ivan Jefimovič Petrov. Po uvítaní delegácie na letisku boli jej predstavitelia odvezení na ďalšie rokovania do Moskvy.
    Pôvodne mala delegácia skutočne letieť na He 111, avšak priestrely v nádrži bombardéru, nedostatok náhradných dielov a materiálu, a najmä zámerné vymontovanie akumulátora tento odlet neumožnili. Odlet sa odkladal asi tri krát. [1] Dňa 2.augusta 1944 však He 111 S-82 (W. Nr. 5313) napriek spomínaným technickým problémom konečne vzlietol. Ráno, 2. augusta 1944 si stotník Ľudovít Koza obliekol slávnostnú uniformu a prekvapenej manželke povedal, že letí do Kamenice nad Cirohou na schôdzu akejsi komisie. V 11.40 vydal príkaz na naplnenie nádrží na štvor až päťhodinový let. Upresnenie atmosféry a sledu udalostí nám sprostredkuje gen. Belo Kubica.

    “V deň odletu, 2. augusta 1944, bolo veľmi pekne. Deň ako stvorený na dlhé lety. Nič mimoriadne sa neudialo a zdalo sa, že sa ani neudeje. Pre žiakov (leteckej školy, pozn. PK) som opäť plánoval precvičovanie obsadenia obranných zariadení, rozptýlenie lietadiel i ďalšie otázky obrany letiska. Preto som sa spolu s dorastencami vybral naším školským autobusom na letisko. Keď sme prišli do cieľa, bolo už niečo po 13. hodine( 13.20, pozn. PK). Už zďaleka som videl Heinkla He 111, ktorý zrejme zapadol v mäkkom teréne. Okolo lietadla bezradne pobiehalo niekoľko vojakov a spustené motory nasvedčovali tomu, že sa posádka pokúša lietadlo vyslobodiť. Bolo ich však málo a ich sily na to nestačili, naopak, kolesá lietadla sa stále hlbšie zabárali. Keď som vystúpil z autobusu, niektorý z technikov mi hlásil, že v Heinkely je stotník Koza (veliteľ Školy let. dorastu, pozn. PK) a že zapadol. Vedel som, o čo ide. Lietadlo bolo totiž v dielňach v oprave, ktorá sa ešte neskončila. Malo poškodenú benzínovú nádrž, náhradnú sme nemali a ani špeciálny materiál na jej opravu. Mali sme len obyčajný plech a z neho sme chceli aj nádrž vyrobiť. Veď sme neplánovali s He 111 lietať na front a doma nebezpečenstvo priestrelu nádrže nehrozilo. Šikovní opravári všetko pripravili na odlet, no predsa k nemu nedošlo. Koza totiž nečakal na zalietnutie. To bol ďalší dôvod prečo som sa čudoval, že Heinkel je na letiskovej ploche. Bolo už nad slnko jasnejšie, o čo Kozovi išlo. Uvedomil som si aj to, že on s takýmto lietadlom ešte nikdy neletel a že musí mať pilota, ktorý Heinkel pozná.” (Ľudovít Koza mal stíhací výcvik a skutočne nikdy nelietal viacmotorové lietadlo. Na pilotáži He 111 sa podieľal pilot čtk. Jozef Mikuš. Na palube boli aj dvaja pozorovatelia, por. let. v zálohe Teodor Baláž a por. let. Belo Roháľ spolu s des. Robertom Vesperínym (žiak ŠLD), slob. Václavom Fejkom, nadporučík pechoty neznámeho mena a neznámy civilista, pozn. PK) “Prikázal som lietadlo vyslobodiť a stotníka Kozu som povolal ku mne. Videl som, ako vystupuje z lietadla a tak som mu išiel naproti. Bol už asi 50 metrov od lietadla, keď sa našim chlapcom podarilo lietadlo uvoľniť. Koza to spozoroval, otočil sa a rýchlo naskočil do lietadla. Pilot ho viedol na severný koniec letiska, teda na štartovaciu čiaru, preveroval motory a pripravoval sa na štart. Zavolal som na štartéra, chcel som sa s ním poradiť, no všetko už bolo zbytočné. Heinkel už naberal rýchlosť a odštartoval.(v 14.28 hod., pozn. PK) Naberal výšku, zhruba za Zvolenom sa otočil doľava a letel smerom na severovýchod.” [2]

    Tak s odstupom času spomínal na úlet stk. Kozu a He 111 gen. Belo Kubica vo svojej knihe pamätí. O zbehnutí Ľ. Kozu sa oficiálne začalo hovoriť až 10. augusta 1944 v dennom rozkaze. Vtedy sa aj “leteckí dorastenci”, ktorých por. Belo Roháľ vyučoval, dozvedeli, prečo vždy na praktických navigačných cvičeniach prepočítavali trasu Tri Duby - Ľvov. Pre úplnosť treba dodať, že stroj pristál v poli asi 20 km od letiska Kunča, oblasť Kamenec Podolskýv ZSSR. Tam ho poobede náhodne objavil pilot Po-2, N.G. Kovtych od 23. OAP. GVF. Aj sám stk. Ľudovít Koza sa po vojne vrátil k svojmu odletu spomienkou.

    “Po návrate z veliteľskej budovy [3] som sa spýtal mechanika či sú už tí “civilisti” v lietadle. Ten mi odpovedal, že už tam sedia a tak som začal rolovať. Keď som zatváral dvere, zdalo sa mi, že na rozhraní poľa kukurice a rolovacej dráhy ktosi stojí a máva mi. Myslel som si, že ma vyprevádza niekto s personálu letiska a tak som bez váhania odmával na pozdrav a odštartoval.”

    Ako sa po vojne ukázalo, mávajúci nebol nikto iný ako Karol Šmidke. Z bezpečnostných dôvodov sa v poslednej chvíli rozhodol do lietadla nastúpiť až na okraji letiska. To však skomplikovalo zapadnutie lietadla asi 150 metrov od miesta nástupu a mechanikova odpoveď. Stk. Koza, ktorý o zmene miesta nástupu nevedel, tak spokojne odštartoval a odletel smerom na severovýchod.
    Osud druhého zo slovenských Heinkelov nie je až taký dramatický. Nepriamo nám o jeho osude podávajú správu slová npor. Mikuláša Šingloviča:

    “Skoro ráno, 30. augusta 1944, sa po prvý raz na povstaleckom území rozozvučala siréna. Niekde nad Hronskou Dúbravou sa zjavilo lietadlo Ju-52. Bolo to osobné lietadlo J. Tisu, ktorým kpt. Jozef Nižňanský uletel z Vajnor a pristál s “ukradnutým” strojom na Troch duboch. Po rozhovore s posádkou lietadla som zistil, že na letisku vo Vajnoroch zostalo ešte niekoľko lietadiel, medzi nimi aj He 111 S-81. Po telefonickom dohovore s desiatnikom na poveternostnej stanici vo Vajnoroch sa ponúkala šanca získať, resp. “ukradnúť” niektoré lietadlá.”

   V krátkom čase nechal npor. Šinglovič pripraviť dopravný Junkers W 34. Ako pilota určil dôst. zást. rtm. E. Čecha a vyčlenil ďalších pilotov - A. Soldána, J. Ondriša, J. Luptáka, J. Jakaba, J. Holku - na akciu. Ich úlohou bolo vrátiť sa na letisko Vajnory a dopraviť všetky lietadlá schopné letu na Tri Duby. Celá akcia sa však neuskutočnila. Po prílete nad letisko Vajnory posádka spozorovala nemecké vojská obsadzujúce letisko a tak sa vrátila s prázdnymi rukami späť. Tak sa druhý slovenský Heinkel dostal do rúk Nemcom. Nemci preleteli stroj na letisko Nový Dvor v Malackách, kde bol zničený počas náletu 15. USAAF.

1) Prvý odlet delegácie bol plánovaný už na 9. júla 1944. Pre odčerpanie pohonných hmôt sa však neuskutočnil a bol preložený na neskôr.
2) cit.: kniha Kubica B.: Letectvo v SNP, Bratislava 1994, str.26
3) Pravdepodobne mal na mysli cestu k B. Kubicovi iba smerom k veliteľskej budove.

Touto cestou by som sa chcel poďakovať priateľovi a kolegovi Borisovi Súdnemu za poskytnutie niektorých cenných informácií a rád a taktiež p. Ing. Arch. Štefanovi Androvičovi za doplnenie a spresnenie informácií.

Archívne materiály:
VHA Trnava

Použitá literatúra:

• gen. Belo Kubica - Letectvo v SNP , pamäti, NVK international,1994
• Mikuláš Šinglovič - Z bojovej činnosti kombinovanej letky a operačné nasadenie podriadených jednotiek na letisku Tri duby, Zborník múzea SNP 10, 1985, Martin
• J. Sehnal, J. Rajlich - Slovenští letci 1939-1945
• Heinkel He 111 - Modelpres 6
• J. Prokeš, M. Beznák - Takmer pravdivý príbeh, VITA MOSR, Bratislava, 1997

Články:

• K. Hašík, J. Rajninec - Minimonografia Elektrón-Zenit - He 111
• Ladislav Jambor - Veliteľ prvej slovenskej padákovej školy, Slovenská republika zo dňa 28.8.1995
• Plk. v.v. Ing. Michal Ivanko - Krídlaté osudy, in Bojovník 1994
• Ing. J. Vraný - Nepokořená křídla, in L+K 1985
• Ročenka odbojárov 1996
• Revi č.9
• K. Hašík, J. Rajninec, He 111 in ABC modelárom

Fotoarchív: