2.Svetova vojna

Najznámejšia nemecká stíhaèka 2. svetovej vojny vznikla v konštrukènej kancelárii ing. Willyho Messerschmitta v roku 1934 na základe vypísanej súťaže RLM na nosný typ stíhaèiek Luftwaffe. Lietadlo malo ve¾mi pokroèilú koncepciu, ale zo zaèiatku bolo v kruhoch letcov a odborníkov v neob¾ube. V septembri 1935 vzlietol prototyp Bf 109 V-1. Po zkúškach a stavbe ïalších prototypov nakoniec bolo rozhodnuté, že tento typ sa stane hlavným stíhaèom Luftwaffe. Sériová výroba zaèala typmi Bf 109 B-0 a Bf 109 B-1, poháòané boli motorom Jumo 210 (výkon 680 kW). V lete 1937 došlo v Španielsku k prvnému bojovému nasadeniu, a to typom Bf 109 B-1 a Bf 109 B-2, ktorý sa zaèal vyrábať zaèiatkom toho roku. Táto verzia však mala slabú výzbroj (2x krídelný MG 17), èo znižovalo bojovú hodnotu, inak ve¾mi vysokú. Preto bolo rozhodnuté o posílenie výzbroje na 4x MG 17, èo bol typ Bf 109 C-1. Postupne sa podarilo odstraniť nedostatky, ktoré až doposia¾ bránili použitiu piateho gu¾ometu, uloženého v dutej vrtulovej hriadeli. Jeho zamontovaním vznikol typ Bf 109 C-2. Už pri vývoji sa uvažovalo s použitím silnejších motorov-tie však neboi k dispozícii pre bojové použitie. Vhodný motor bol Daimler-Benz DB 600, ktorý mal výkon 950 kW. Jeho zabudovaním vznikol typ Bf 109 D-1.

Motor bol však zatia¾ k dispozícii v celkom nedostaèujúcom množstve, a tak boli montováné ešte staré Jumo 210. Táto varianta je prakticky zhodná s variantou C-1. V júli 1938 bola továreò premenovaná na Messerschmitt AG a s blížíacou sa vojnou sa ve¾mi rozrástla. Rovnako zaèala licenèná výroba v dalších leteckých továròach. Zlom vo vývoji predstavoval typ Bf 109 E

(Emil), ktorý bol výrazne prekonštruovaný a už bol skutoène vybavený motorom DB 600. Vzniklo 8 kusov predsériových Bf 109 E-0, a výroba sa rozbehla tak, že na zaèiatku vojny bolo k dispozícii cez 800 kusov verzie Bf 109 E-1. Inštaláciou výkonnìjšieho motoru DB 601 (výkon 1175 kW) vznikol typ Bf 109 E-3, vyzbrojený okrem trupových gu¾ometov tiež dvoma krídelnými 20 mm kanónmi MG FF. Na jeseò 1939 vznikol inštaláciou lepších kanónov MG FF/M a vylepšením prekrytu kabíny typ Bf 109 E-4. Priezkumné Bf 109 E-5 vznikly inštaláciou kamery a demontážou kanónov, Bf 109 E-6 maly spolu s kamerou inštalované štyri gu¾omety. Nasledovaly varianty, umožòujíce montáž prídavnej nádrže : Bf 109 E-7 s podtrupovou prídavnou nádržou, typ Bf 109 E-9 vznikol z E-7 montážou kamier. U týchto verzií boli niektoré lietadlá upravené pre púštne podmienky, ktoré sa zvonka líšili hlavne inštaláciou protiprašného filtra na vstupe vzduchu pre kompresor. Tieto varianty sa oznaèovaly ako Trop.

V polovièke roku 1940 bolo rozhodnuté o ïalšej podstatnej rekonštrukci, oznaèovanej ako verza Bf 109 F (Fritz).Motor zostal rovnaký, ale zlepšila sa aerodynamika draku. Ve¾kými zmenami sú napr. odstránené vzpery výškovky a zaoblené konce krídel. Najskôr boli postavené prototypy Bf 109 V-20 až 24, potom overovacia desaťkusová séria Bf 109 F-0. V tú dobu bol vyvinutý letecký kanón Mauser MG 151 s rážou 15 nebo 20 mm, ale nebol zatia¾ k dispozícii a tak prvé Bf 109 F-1 boly vyzbrojené iba dvoma gu¾ometmi. Verze Bf 109 F-2 sa líšila od predchodzích iba inštaláciou vyššie zmienemého kanónu ráže 15 mm. Inštalácou silnìjšieho motoru DB 601E (výkon 1350 kW) a trupového 20 mm kanónu vznikla varianta Bf 109 F-4. Z tejto verzie vznikla demontážou kanónu verzia Bf 109 F-5 a neozbrojená fotopriezkumná Bf109 F-6. V roku 1941 sa objavil konkurenèný Fw 190, preto bolo rozhodnuté o dalšej modernizácii. Bolo rozhodnuté o zabudovaní pretlakovej kabíny a zariadenia GM 1, ktoré aplikáciou oxidu dusného zvyšovalo krátkodobý výkon motoru. Za pohonnú jednotku tejto verzie bol zvolený nový motor DB 605A. Inštaláciou všetkých týchto zariadení sa zvýšila hmotnosť, èo sa síce na rýchlosti neprejavilo - tá ešte vzrástla, zhoršila se ale obratnosť. Prvé sériové lietadlá Bf 109 G-1 boli hotové na jar 1942. Vynechaním pretlakovej kabíny vznikla Bf 109 G-2. Nedostatoèné trupové gu¾omety boly nahradené zbraòami ráže 13 mm u varianty Bf 109 G-5. Táto séria bola ve¾mi rozsiahla, preto v priebehu výroby dochádzalo k drobným vylepšeniam, ktoré sa ale zvlášt neoznaèovali. Ïalšia ve¾ká séria vznikla vynechaním pretlakovej kabíny z Bf 109 G-5 a oznaèovala sa ako Bf 109 G-6.

Montáž zaèala v roku 1943 a lietadlá slúžili až do konca vojny. Pre výcvik pilotov bol urèený dvoumiestny Bf 109 G-12, vznikol prestavbou rôznych subverzií G. Koncom roku 1944 došlo prakticky k zastaveniu výroby iných typov lietadiel, ako stíhacích. Rozhodlo o tom RLM vo svojom "Núdzovom programe stíhacích lietadiel", ktorý mal viesť k masovej produkci osvedèených lietadiel, umožòujúcich aj vojnové použitie. Tak vznikla varianta Bf 109 K s vylepšenou kabínou a lepším pancierovaním. Výzbroj zostávala z 30 mm kanónu MK-108 v ose vrtule a dvoch MG 151/15 v trupe. V overovacej sérii Bf 109 K-0 sa zistilo, že výzbroj je pøíliš ťažká a MG151/15 boly nahradené MG 131. Ako prvá sériová verzia sa vyrábala Bf 109 K-4. Výroba prebiehala až do konca vojny. Montážou 30mm krídelných kanónov vznikla ťažšia verzia Bf 109 K-6, urèená proti spojeneckým bombardovacím zväzom, ale k jej nasadeniu už nedošlo, rovnako ako u ïalších verzií. Zaujímavý bol Bf 109 Z, èo boli vlastne dva Bf 109 F, spojené novým centroplánom dohromady. Kabína bola iba v ¾avom trupe. Malo ísť o dia¾kovú stíhaèku. Vzlietol prototyp, ktorý však bol skoro znièený a konštrukèné práce boli v roku 1944 zastavené. Pre službu na lietadlovej lodi "Graf Zeppelin" mal byť určený Bf 109 T. Továreò Fieseler dostala zákazku na desať predsériových Bf 109 T-0 a šeťdesiat sériových Bf 109 T-1, vybavených pre pristávánie na palube lietadlovej lodi. V roku 1942 však bolo jasné, že lietadlová loï nebude dokonèená a tak boli pristávacie háky a dalšie námorné vybavenia demontované, èím vznikla verzia Bf 109 T-2. Lietadlá mali kratší vzlet a pristánie, preto boli nasadené na nórskych po¾ných letiskách. Ku koncu vojny boli stiahnuté na obranu Ríše. Bf 109 sa stal jedným z nosných, lietadiel celej vojny, aj keï mal velkú konkurenciu v podobe Fw 190. Slúžil nielen v nemeckej Luftwaffe, ale aj v Slovenskom letectve - Letka è.13, v Bulharsku, Taliansku, Chorvátsku, Fínsku, Španielsku, Maïarsku a neutrálnom Švajèiarsku.

Po vojne lietal v Èeskoslovensku ako Avia S-99 a CS-99 (Bf 109G-10) a S-199 a CS-199 s motormi Jumo 211F.